Toto ma dnes potešilo. Keď mi došla nasledovná správa na messengri od mojej kamošky, čo býva teraz už na východe a ako novopečené mamičky si píšeme: “Toto obdobie mám v čerstvej pamäti a bude to len lepšie.” (Jej syn je o niečo starší.)

Písala som jej totiž ako často sa ľakám, keď sa Leuška nechtiac pri štvornožkovaní švacne o zem a pomaly už z toho prichádzam o nervy. Na fyzickú bolesť som až príliš empatická. Práve takéto povzbudenie som teraz od druhej maminy potrebovala. Prevážilo to asi desať komentárov iných matiek “Teš sa ako bude ešte pohyblivejšia a bude ti vyhadzovať šuflíky”.

Ja neviem prečo si to ako ľudia robíme (nerobia to totiž len ženy!), že sa toľko materstvom strašíme. Je to akýsi druh športu. Urobila som to žiaľ pár krát aj ja, napríklad keď som zopakovala vetu svojej pôrodnej asistentky mojej tehotnej kamarátke: “Pôrod nie je až taký hrozný, ten skončí po 12 hodinách, horšie je tých 18 rokov potom…” Teraz mi je tej vety tak ľúto…

Ďalšia podobná “zaručená rada”, ktorú som v tehotenstve počula hneď niekoľko krát (najmä pri gratuláciách!!): “Uži si ešte spánok, budeš ho potrebovať!” Ďakujem, s tehotenským bruchom sa cítim ako slon, takže spím zle, ale určite sa tým budem riadiť.

No najlepšie je, že niektoré z obáv sa ani nenaplnia. Moja dcéra prespí od dvoch mesiacov celú noc. Takže so spaním ako ma strašili všetci naokolo vôbec nemám problém. Tak aký to má potom zmysel? Rodičovstvo nemá byť nočnou morou, a preto by som si chcela dať predsavzatie nerobiť tomu celému zlú reklamu zastrašovaním. Vždy keď sa mi niekto posťažuje, kto je v tomto dobrodružstve ešte na začiatku, mu buď reálne pomôžem, ak to mám v kapacite a ak nie, poviem to čo hovorím mojej dcérke keď sa buchne: “To prejde.” No a snáď sa mi toto moje úsilie vráti ako pozitívna karma a moje okolie ma tiež strašiť nebude alebo aspoň menej 🙂

P.S. Titulná fotka ako Lea maľuje prstami dokazuje, že to nie je s nami až také tragické 🙂 Použili sme prírodné farby, konkrétne jej výživu 😀