Keď som v tehotenstve čítala Slávku Kubíkovú a jej Klub nerozbitných detí, inšpirovalo ma to dať si predsavzatie, že svojej dcére budem len veľmi starostlivo vyberať hračky. Tu sú moje osobné dôvody, pre toto rozhodnutie:

Menej hračiek je viac času na hranie

Keď si predstavím rovnicu, že moja dcéra má x hodín na hranie a buď y hračiek alebo z hračiek (pričom y je väčšie ako z), tak práve s počtom z hračiek sa zahrá viac. Matematicky to funguje určite a navyše to funguje aj logicky. S menším počtom budú starostlivo vyberané hračky kvalitnejšie a tým pádom pre dcéru atraktívnejšie.

Menej hračiek je viac spomienok

Čo je najkrajšie, svojich zopár kvalitných hračiek si bude dcérka v dospelosti pamätať a možno si aj jednu spomienkovú hračku odloží. Ja si zo svojich 10 Barbie bábik tiež pamätám len jednu morskú vílu, ktorej striekala z koruny voda. Neodložila som si však ani jednu, keďže mi ako dieťaťu 90tych rokov záplava hračiek nebola vzácna.

Menej hračiek je viac priestoru

Praktický dôvod nakoniec. V našom dvojizbovom byte, ktorý sme vďakabohu nestihli pred koronou vymeniť za väčší a uviazať si tak šialený dlh na krk, miesta nazvyš veľa nie je. Teda určite nie na megalomanský počet hračiek, aký som mala v 90.tych rokoch ja ako dieťa (okrem Barbie som mala šialený počet plyšákov, ale to bola iná doba…)

Tak aké má moja dcérka doposiaľ hračky?

• Vtáčikov, ktorých som jej ušila v pôrodnici a viseli jej najprv nad postieľkou, teraz v ohrádke. Pre ich ľahko uchopiteľný tvar a kontrastný vzor na látke, sú jej najobľúbenejšie.
• Tri lopty, z toho jednu som jej ušila ja podľa časopisu Burda
• Tri hrkálky – jednu visiacu rolničku a dve rovnaké rumba hrkálky, z toho jednu má u starej mamy
• Dve látkové baby knihy a dve knižky z kartónu pre jej vek. Jednu extra baby knihu som jej ušila aj ja.
• Zopár plyšákov, ťo dostala od rodiny, ktoré sa zatiaľ najviac pozdávajú našemu psovi Dexterovi (až tak, že jednu jej spred nosa uchmatol.)