Toto ma dnes potešilo. Keď mi došla nasledovná správa na messengri od mojej kamošky, čo býva teraz už na východe a ako novopečené mamičky si píšeme: “Toto obdobie mám v čerstvej pamäti a bude to len lepšie.” (Jej syn je o niečo starší.)
Písala som jej totiž ako často sa ľakám, keď sa Leuška nechtiac pri štvornožkovaní švacne o zem a pomaly už z toho prichádzam o nervy. Na fyzickú bolesť som až príliš empatická. Práve takéto povzbudenie som teraz od druhej maminy potrebovala. Prevážilo to asi desať komentárov iných matiek “Teš sa ako bude ešte pohyblivejšia a bude ti vyhadzovať šuflíky”.
Ja neviem prečo si to ako ľudia robíme (nerobia to totiž len ženy!), že sa toľko materstvom strašíme. Je to akýsi druh športu. Urobila som to žiaľ pár krát aj ja, napríklad keď som zopakovala vetu svojej pôrodnej asistentky mojej tehotnej kamarátke: “Pôrod nie je až taký hrozný, ten skončí po 12 hodinách, horšie je tých 18 rokov potom…” Teraz mi je tej vety tak ľúto…
Ďalšia podobná “zaručená rada”, ktorú som v tehotenstve počula hneď niekoľko krát (najmä pri gratuláciách!!): “Uži si ešte spánok, budeš ho potrebovať!” Ďakujem, s tehotenským bruchom sa cítim ako slon, takže spím zle, ale určite sa tým budem riadiť.
No najlepšie je, že niektoré z obáv sa ani nenaplnia. Moja dcéra prespí od dvoch mesiacov celú noc. Takže so spaním ako ma strašili všetci naokolo vôbec nemám problém. Tak aký to má potom zmysel? Rodičovstvo nemá byť nočnou morou, a preto by som si chcela dať predsavzatie nerobiť tomu celému zlú reklamu zastrašovaním. Vždy keď sa mi niekto posťažuje, kto je v tomto dobrodružstve ešte na začiatku, mu buď reálne pomôžem, ak to mám v kapacite a ak nie, poviem to čo hovorím mojej dcérke keď sa buchne: “To prejde.” No a snáď sa mi toto moje úsilie vráti ako pozitívna karma a moje okolie ma tiež strašiť nebude alebo aspoň menej 🙂
P.S. Titulná fotka ako Lea maľuje prstami dokazuje, že to nie je s nami až také tragické 🙂 Použili sme prírodné farby, konkrétne jej výživu 😀
Včera sme konečne krstili našu dcérku Leu. Konečne preto, lebo sme si pôvodne naplánovali krst na čas, kedy nakoniec vypukla pandémia korony. Veľmi som sa na udalosť krstu tešila a už pred pôrodom som sa na ten moment začala chystať mysliac si, že neskôr na prípravy pri dieťatku nebudem mať čas. Začala som pozvánkami, ktoré som vyrábala v programe KeyNotes na iPade s veľkým bruchom plným Leou a vianočných koláčikov v posteli.
Podľa vzoru mojej švagrinej s francúzskym pôvodom som chcela podľa ich zvyku niečo drobné hosťom podarovať. Tak som si vo výpredaji nakúpila papierové vrecúška, do ktorých som dala pre najbližších Leuškinu fotku, svätý obrázok krstu a mnou ručne vyrobený mini-ruženec v baby fialovej farbe. Na svätý obrázok som z druhej strany napísala krátku personalizovanú modlitbu k Anjelovi Strážcovi, aby sa starí rodičia a krstní za Leušku modlili.
Tiež som chcela dať do týchto vrecúšok aj medovníčky, anjelov a srdiečka, čo som napiekla, ale nakoniec som ich po obrade ponúkala v krabici.
https://www.instagram.com/p/CBx-Z8Snrel/
Pre Leušku som ručne ušila už v poradí piaty čepček podľa slovenskej blogerky tvoriťaľúbiť. Na krst som zvolila bielu farbu. Vonkajšia látka bola pôvodne vyšívaná dečka, ktorú som symetricky vystrihla a na vnútro som zase použila látku z ľahučkej košele jej tatka. Čepček nakoniec na sebe nemala, lebo vonku sme sa dlho nezdržali, každopádne jej ostane na leto a na pamiatku.
Na pamiatku jej ostane aj krstná košieľka z umeleckého online obchodu Sashe a knižka “Pamiatka na krst” od jej babiny, ktorú ešte musím vyplniť! Druhá babička, teda vlastne naša babulka sa tiež nezaprela a doniesla na oslavu takúto fajnovú tortu z mascarpone, mňam!
Najkreatívnejší nápad však mala Leuškina krstná, ktorá jej sama vyzdobila krstnú sviecu. Celkovo však bude mať Lea veľa spomienok vďaka fotografiám z tohto špeciálneho dňa, ktorý sme strávili spolu s rodinou v najužšom kruhu.
Pre Leušku som hneď na začiatku kúpila veľký čistý baby foto album. Pod pojmom “čistý” myslím, že jeho súčasťou sú len biele strany, do ktorých sa fotky nalepujú, alebo vkladajú s takzvanými nalepovacími rožkami a dá sa doňho čo to napísať. Neplánovala som doňho písať toľko čo do Leuškinho denníka, ale rozhodla som sa spraviť každú stranu fotoalbumu tematickú. Nazačiatku prvé tri mesiace keď som mala Leušku v perinke som ju totiž veľa fotila ako azda každá prvorodička a niektoré fotky jednoducho spolu niesli istú tému. Napríklad:
očakávanie, ako sme sa na maličkú pred pôrodom tešili (priložila som aj fotku z ultrazvuku)
hľadanie podobností Leuškiných fotiek a nás v tom istom veku
hranie sa s prvými hračkami
návštevy Jojovej a mojej rodiny
Po čase však na mojom telefóne bolo tých fotiek VEĽA a už sa nedali tak jednoducho skladať do skupín. Musela som ich tvrdo triediť, keďže ako perfekcionista z jedného zátišia s dieťatkom mám aspoň tri digitálne verzie. Neviem, možno je to aj tým, že digitálne fotky ma nič nestoja a jednoducho testujem, ktorý uhol pohľadu je najlepší. Avšak neskôr ma tieto fotky stoja veľa času porovnávania a mazania a keby som to nerobila aj peňazí za úložný priestor.
Nechcem zanechať Leuške ako dedičstvo tonu jej fotiek, v ktorej sa utopí a tiež sa snažím o digitálny minimalizmus, preto som si zaviedla tieto pravidlá:
Fotky triedim priebežne prvý deň každého nového mesiaca.
Všetky fotky za predošlý mesiac stiahnem a doslova len vyberám fotky, ktoré sa mi najviac páčia podľa pravidla “Bola by som ochotná si túto fotku vytlačiť a dať do albumu?” Ak odpoveď znie nie, tak si ju jednoducho mažem.
Fotky netriedim teda už porovnávacím spôsobom táto je krajšia ako iná.
Leušku už nefotím len tak, zato že má niečo pekné oblečené, ale príležitostne, pri narodeninách a rodinných oslavách, alebo keď tá fotka dáva istý zmysel.
Osobne nemám vzťah k umelo nastrojeným fotkám bábätiek s tabuľkou “tri mesiace”. Pokúšala som sa na začiatku aj o takúto sériu, aby Leuška nebola ukrátená, ale skončilo to tak, že “dva týždne” sme fotili v polke tretieho…
Celkovo chcem namiesto mobilom viac fotiť na moju zrkadlovku, na ktorú padá prach. Verím, že fotky budú potom hodnotnejšie, tak ako aj z instantného fotoaparátu, ktorý som si veľmi obľúbila.
Fotoalbum Leuške občas vytiahnem namiesto večernej rozprávky a veľmi sa z neho teší, aj keď čítať ešte nevie.
Myslím, že platí aj u vás doma, že fotky čo nie sú vytlačené, časom určite upadnú do zabudnutia. Preto fotky budem ďalej priebežne tlačiť a zakladať do baby albumu.
Niektoré fotky tlačím viackrát, lebo pekné vytlačené fotografie sú aj milou pozornosťou pre blízkych, ktorí na fotke sú.
Zatiaľ takto. Pravidiel je celkom dosť, poteším sa však určite ďalšiemu užitočnému tipu v komentároch.
Ako prvorodička a kreatívna duša som sa s Leuškiným denníčkom vyhrala do posledného detailu. Kupodivu som k pôrodu nedostala žiaden šablónový denník. Výplňala som vlastný skicár a veľmi ma to bavilo. Tu sú moje nápady a niektoré strany:
Základné údaje pri narodení výška, váha sú samozrejmosťou. Čo takto doplniť aj význam mena, ktoré dávame dieťatku? Lea znamená v hebrejčine gazela, tak som dcérke do denníčka jednu gazelu aj nakreslila.
Keďže Jojo s nami v pôrodnici nemohol nocovať, vymenili sme si veľa správ o tom ako sa tešíme z maličkej a aká je krásna. Našu konverzáciu som tiež prepísala do denníčka na pamiatku, aby sa nestratila v halde nákupných zoznamov a iných diskusií.
Prvé návštevy. Do denníka som zapisovala aj kto nás ako prvý navštívil. Keď Leuškina krstná doniesla šatičky a kvety, tiež som ich v denníku ilustrovala.
Prvé hračky. Do denníka som nakreslila aj mojkáčikov Havinka Palinka a Líšku Elišku, s ktorými som jej hrávala divadlo už na začiatku.
Potom prišla korona a keďže dcérka čakala na očkovania, radšej sme s ňou nechodili vôbec von, aby bola fit. Vtedy sa začala prebúdzať jar, tak som jej do denníčka nakreslila, ako vyzerajú ulice okolo nás.
Deti na začiatku veľa spinkajú, tak sa vtedy najlepšie kreslia (ináč je veľmi ťažké ich zachytiť verne ceruzkou). Ja som si do denníka nakreslila spiacu Leušku hneď niekoľko krát, bude to pre ňu pekná pamiatka.
Do denníčka som Leuške zapísala aj rozprávky, ktoré som pre ňu vymyslela.
Miesta, na ktoré sme chodili s kočíkom, vrátane samotného kočíka. Toto všetko má Leuška zaznamenané.
Časom pribudnú aj ďalšie strany nášho denníčka, tak možno tento článok ešte updatenem. Toto sú prvotné nápady ako denník vyplniť.
Keď som v tehotenstve čítala Slávku Kubíkovú a jej Klub nerozbitných detí, inšpirovalo ma to dať si predsavzatie, že svojej dcére budem len veľmi starostlivo vyberať hračky. Tu sú moje osobné dôvody, pre toto rozhodnutie:
Menej hračiek je viac času na hranie
Keď si predstavím rovnicu, že moja dcéra má x hodín na hranie a buď y hračiek alebo z hračiek (pričom y je väčšie ako z), tak práve s počtom z hračiek sa zahrá viac. Matematicky to funguje určite a navyše to funguje aj logicky. S menším počtom budú starostlivo vyberané hračky kvalitnejšie a tým pádom pre dcéru atraktívnejšie.
Menej hračiek je viac spomienok
Čo je najkrajšie, svojich zopár kvalitných hračiek si bude dcérka v dospelosti pamätať a možno si aj jednu spomienkovú hračku odloží. Ja si zo svojich 10 Barbie bábik tiež pamätám len jednu morskú vílu, ktorej striekala z koruny voda. Neodložila som si však ani jednu, keďže mi ako dieťaťu 90tych rokov záplava hračiek nebola vzácna.
Menej hračiek je viac priestoru
Praktický dôvod nakoniec. V našom dvojizbovom byte, ktorý sme vďakabohu nestihli pred koronou vymeniť za väčší a uviazať si tak šialený dlh na krk, miesta nazvyš veľa nie je. Teda určite nie na megalomanský počet hračiek, aký som mala v 90.tych rokoch ja ako dieťa (okrem Barbie som mala šialený počet plyšákov, ale to bola iná doba…)
Tak aké má moja dcérka doposiaľ hračky?
Vtáčikov, ktorých som jej ušila v pôrodnici a viseli jej najprv nad postieľkou, teraz v ohrádke. Pre ich ľahko uchopiteľný tvar a kontrastný vzor na látke, sú jej najobľúbenejšie.
Tri lopty, z toho jednu som jej ušila ja podľa časopisu Burda
Tri hrkálky – jednu visiacu rolničku a dve rovnaké rumba hrkálky, z toho jednu má u starej mamy
Dve látkové baby knihy a dve knižky z kartónu pre jej vek. Jednu extra baby knihu som jej ušila aj ja.
Zopár plyšákov, ťo dostala od rodiny, ktoré sa zatiaľ najviac pozdávajú našemu psovi Dexterovi (až tak, že jednu jej spred nosa uchmatol.)
Na mojom instagrame som nedávno ukázala, ako si pripomínam polievať kvety. Je to rýchle DIY, ktoré môžete v karanténe vyskúšať robiť s deťmi. Pozrite si fotopríbeh:
Počas obdobia izolácie som nazbierala doma stovky papierových tašiek z online nákupov a donášok. Rozhodla som sa ich využiť na niečo tvorivé. Pozri si video a inšpiruj sa! Stačia ti len nožnice, stužka, zošívačka, no a samozrejme tie papierové tašky…
Toto je najstručnejší návod na zorganizovanie šatníka pre dieťa, aký sa mi podaril. Niekomu sa to môže zdať smiešne až takto premýšľať nad oblečením malého človiečika, ktorému samému na tom nezáleží. Asi aj trošku je. Ja však nadtým toľko premýšľam nielen kvôli obmedzenému priestoru v skrini, ale najmä pre moje rozhodnutie, že ďalšie chýbajúce oblečenie už nebudem kupovať. Budem ho šiť. Tak nechcem svoj čas márniť na projekty, ktoré dcérka nevynosí.
Pekne od začiatku…
Krátko predtým ako sa moja dcéra narodila, dostali sme tri kufre dievčenského oblečenia po jej sesternici z Ameriky. Tieto tri kufre obsahovali kúsky rôznych kvalitných francúzskych značiek ako aj bežne dostupné oblečka z fast fashion obchodov. Nakoľko som mala prvé tri mesiace oblečenia pre maličkú nadmieru, kombinácie, materiály ani strihy som neriešila, skôr som sa vyžívala v prezliekaní môjho bábätka niekoľko krát za deň a fotila ju nonstop ako Anne Gedes.
Avšak potom prišla korona a oblečenie, ktoré by môj štedrý brat za normálnych okolností doniesol v ďalších kufroch do Európy, neprišlo. Zostalo zopár väčších vecí, nejaké nové mi blízka rodina nakúpila ako darčeky a nejaké som nakúpila ešte ja keď ma v tehotenstve “chytili hormóny”. No a z tohto celého vznikol jeden dezorganizovaný šatník, v ktorom nič s ničím neladí a moja dcérka posledné dni chodila oblečená ako dieťa z mnohopočetnej rodiny (sama som z takej rodiny, tak viem o čom hovorím 🙂 ).
Preto som sa včera schytila a rozhodla sa urobiť tomuto bordelu koniec. Ako absolventka matematického gymnázia som išla na organizáciu šatníka mojej dcéry štruktúrovane ba priam vedecky. Podobný postup asi zachovám aj pri revízií vlastného šatníka, keď sa nato odhodlám.
1. Zistila som a spočítala čo máme
Oblečenie som roztriedila a spočítala všetky kúsky oblečenia podľa jednotlivých kategórií. Počítala som všetky veci, o ktorých som vedela, že máme (počítala som aj tie, ktoré mala Lea práve na sebe a ktoré sa práve prali v práčke), vynechala som len tie, ktoré má náhradné u starých rodičov. Môj zoznam vyzeral takto:
Body s dlhým rukávom vzorované 2ks
Body s krátkym rukávom vzorované 6ks
Body s dlhým rukávom jednofarebné (maximálne s potlačou na hrudníku) 4ks
Body s krátkym rukávom jednofarebné 3ks
Tepláčky pestré 3ks
Tepláčky jednofarebné 3ks
Overaly na spanie 7ks
Tenšie svetríky 2ks
Hrubsie svetríky 3ks
Iné (šaty, Gate na traky, …)
2. Analyzovala som vzájomnú kombinovateľnosť jednotlivých kúskov
Pri detskom oblečení sú veľkou pascou pre matky vzorované látky, ktoré sa nedajú vzájomne kombinovať (aspoň ja som v kombinovaní vzorov konzervatívna.) Je veľmi lákavé si nakúpiť vzorované všetko možné (bodkované, pásikované, kvetinkové, atď). Veď to bodyčko je také zlaté s tými sedmikráskami! No je, ale čo keď mám k nemu čisté len bodkované tepláky?! Určite sa týchto krásnych vzorovaných látok netreba vzdať. Avšak v budúcnosti by som určite vzorované vyberala len overaly, ktoré fungujú ako jeden samostatný kus a potom by som si dovolila nakupovať buď bodyčka so vzorom, alebo tepláčky. Určite nie oboje. Podľa tejto logiky som analyzovala môj zoznam.
Čoho mám viac pestrofarebného? Bodyčiek alebo tepláčkov?
Jednoduchou aritmetikou mi vyšlo, že tých pestrých bodyčok je naozaj viac. Takže som sa rozhodla, že v budúcnosti budem už len šiť a kupovať jednofarebné tepláčky a na všelijaké bodkované zabudnem. Pri bodyčkach si naďalej dovolím trochu viac voľnosti a fantázie.
3. Identifikovala som, čo dcérke najlepšie doplní šatník
Aby som využila všetko čo už mám pozrela som sa na dve kombinácie vo výbavičke:
pestré bodyčka X jednofarebné tepláčky
pestré tepláčky X jednofarebné bodyčka
Všetky pestré veci, čo nemali ladiaceho kamoša v jednofarebnej kategórií som si dala na jednu kopu a očami posúdila akej farby musím novú vec ušiť. Konkrétne, som sa v mojom prípade rozhodla, že ušijem jedny neutrálne šedé tepláčky z manželovej mikiny a jedny ružové tepláčky buď kúpim, alebo ušijem z novej látky, keďže žiadnu ružovú látku vhodnú na upcykláciu doma nemám. Tieto dve farby tepláčkov mi v mojom prípade zabezpečia najviac kombinácii.
4. Zamyslela som sa nad strihmi a farbami, ktoré chcem v dcérkinom šatníku v budúcnosti
Keďže som si dala predsavzatie, že vždy keď sa bude dať, ďalšie kusy oblečenia už dcére len došijem, t.j. nedokupujem, zamyslela som sa ako toto oblečenie má vyzerať, aby bolo funknčné pre nás. Toto je veľmi individuálna vec a nasledujúci zoznam je tým pádom ilustračný:
Bodyčka mi vzhľadom na jednoduchosť a rýchlosť obliekania vyhovujú v “kimono” štýle
Ušité tepláčky sadnú dcére podľa strihu, ktorý mám vyskúšaný už viackrát a písala som aj o postupe tu
Prirodzene tepláčky mi z praktických dôvodov vyhovujú skôr tmavšie
Farebne už zhruba viem, ktoré mojej dcérke svedčia, keďže je ako ja jarný svetlý typ
Aplikácie v podobe rôznych pískadiel bábätku na brušku zavadzajú
Rovnako gombíky môžu tlačiť ak sú veľké a tiež môžu byť nebezpečné kvôli prehltnutiu, ak sú prišité blízko tváričky
Šaty sú žiaľ pre také malé dievčatko na bežné nosenie zbytočné a nepraktické
5. Niektoré kúsky som sa rozhodla, že opravím
Niekomu sa môže zdať oprava detského oblečenia pracná a pri tom ako dieťa rýchlo rastie aj zbytočná. V podstate súhlasím. Avšak s niektorými dupačkami sa ťažšie lúči, a tak som sa s niektorými mäkkými rozhodla pohrať. Keďže v páse boli dupačky ešte dcérke dobré, jednoducho som iba odstrihla spodné špičky, na ktorých boli už vynosené dierky, zahla, prebehla na stroji a voilá dcérka má legíny, ktoré môže ešte nosiť.
6. Uložila som oblečenie na štýl Marie Kondo tak, aby bolo prehľadne v skrinke vidno, čo mám k dispozícií
Prehľadné ukladanie šatstva do skrine je podľa mňa jedným z najväčších prínosov japonky Marie Kondo. Hneď po narodení dcérky som v Ikey kúpila pekné krabice potiahnuté látkou s priehradkami. Do týchto priehradiek som naskladala oblečenie na základe kategórií. ktoré som spomínala vyššie (bodyčka s krátkym rukávom, atď.)
7. Na oblečenie som vyrobila personalizované nažehlovačky
Oblečenie, ktoré bolo malé, som odložila, že sa bude ďalej používať v rodine. No niektoré kúsky budem rada, keď sa mi ešte raz vrátia. Kúpila som preto na internete nažehlovací papier, potlačila ho našim priezviskom (na náš nažehlovací papier stačí obyčajná náplň do tlačiarne) a na oblečenie nažehlila tieto menovky.
Včera sme sa konečne stretli s mojou sestrou! Mali sme v parku malé posedenie a jej trom synom vo veku (11, 9, 7) som vymyslela hru o koláče. Keďže radi čítajú a sú traja, nachvíľu sa stali Troma pátračmi, ktorí mali zistiť kto ukradol koláče. Dostali tri úlohy a za splnenie každej úlohy dostali jednu indíciu, kto je zlodej koláčov. Bola to veľká sranda. Tu sú jednotlivé úlohy:
1. Šarády
Deti si potiahli lístky, na ktorých boli napísané kuchynské pomôcky
plech
varecha
mixér
a oni ich mali bez použitia slov herecky znázorniť. Nesúťažili proti sebe, ale nato aby získali indíciu musela uhádnuť všetky hádanky moja sestra. Zabavili sme sa tak všetci spolu, a to že sú medzi nimi vekové rozdiely nerobilo problémy. Indícia, ktorú dostali bola, že zlodej koláčov sa nachádza v parku.
2. Matematicko-športová úloha
Keďže chalani sú šikovní v matematike, dostali úlohu na počítanie: Jedna porcia koláča má 180 kalórií. Keď 15 minút skákania spáli 120 kalórií a pol hodina behania 280 kalórií ako si musíte športy rozdeliť, aby ste spálili ten jeden koláč? Pôvodne som chcela, aby aj reálne skákali a behali, ale mali pri sebe kolobežky a lietali po parku kade tade. Takže úlohu len vypočítali a dostali ďalšiu indíciu, že zlodej koláčov je z rodiny môjho muža.
3. Kuchárska úloha
Posledná úloha, ktorú chalani dostali, bola vymenovať aspoň 5 ingrediencií, ktoré idú do bábovky. Veľmi radi varia, takže toto bola pre nich malina. Indícia, ktorú za uhádnutie získali, bola výška v centimetroch rodinného príslušníka, ktorý ukradol koláče. Keďže zlodejom bolo bábätko – moja dcérka, tak tých centimetrov nebolo veľa a detektívka mala šťastný koniec.
Synovci nakoniec dostali pekne zabalené koláčiky, ktoré som napiekla z perníkového cesta. Na balenie som použila baliaci papier a dekoračné pásky.
